Ako Husákove dieťa som bol od malička naučený na klasické textilné kapesníky. Jeden som mal vždy vo vačku a mama ma karhala, keď som ho nepriniesol zo školy domov. Dodnes netuším, kde sa kapesníky brali a ani kam mizli. Boli to jednoducho Zázračné kapesníky.
Ako roky bežali a ja som sa postupne zbavil štatútu iskry a pionierstvo ma lízlo len tesne, kapesníky začali mať pre mňa aj svoje praktické čaro. Nos som si mohol vyfúkať takmer kdekoľvek a takmer kedykoľvek. Zázračný kapesník som mal vždy vo vrecku, elegantne zložený, vyžehlený a príjemný na dotyk. Už-už som sa blížil do veku, keď som si mohol veľkosťou svojich sopľov zaslúžiť extra-veľké kapesníky, ktoré sa dovtedy zázračne objavovali len vo vreckách môjho otca a staršieho brata. Ale Nežná revolúcia, akokoľvek nežne sa tvárila, tento prirodzený vývoj zastavila.
Netrvalo dlho, doba sa zmenila a s látkovou vreckovkou by som na gymnáziu bol za lúzera a podivína. Napriek tomu, že papierové vreckovky boli úhľadne uložené v plastovom vrecúšku, ich nevýhodou bolo, že som si ich musel zabezpečovať kupovaním, kradnutím alebo požičiavaním. Navyše, už po prvých pokusoch použiť tento vynález kapitalizmu som zistil, že pri bežnej intenzite fúkania som vždy papierovú vreckovku sopľom prerazil a ten skončil na mojej dlani. Kúzlo dramatického “trúbenia” vysokotlakového fúkania nosa sa zmenilo na jemné opakované fučkanie, ktoré navyše akoby bolo symbolom bontónu a spoločnosťou akceptovaného spôsobu zbavovania sa sopľov.
Ubehli roky, systém ma žul a žul, až kým prišla nová revolúcia. Revolúcia, v ktorej sme sa začali zamýšľať nad praktikami našich rodičov. Prehodnocovali sme, aký odpad tvoríme a prečo. Čo sú len predsudky a čo je v živote naozaj dôležité.
Môj otec, nech mu je zem ľahká, bol pre mňa inšpiráciou a povzbudil ma v tom, aby som začal pátrať, kde sa zázračné kapesníky podeli. Môj otec, napriek marketingu a tlaku spoločnosti, každé ráno cestou do práce tasil XXL vreckovky zo svojich vreciek ako Wyatt Earp a hlasným- rýchlym fúkaním upozorňoval na svoj postoj revolucionára, ktorý sa nehodlá prispôsobiť. Môj otec mi všetky kapesníky nechal vo svojom šuplíku. Úhľadne zložené, vyžehlené a príjemné na dotyk. Zázračné kapesníky.
Dnes už všetkému rozumiem. Aspoň si to myslím. Všetko sa dá racionálne vysvetliť. Neverím na zázraky a ďakujem humanizmu, že ľudstvo dostal tam, kde je. Zázračné kapesníky sa však stále nachádzajú v šuplíku u nás doma v roldore. Po tých rokoch stratili na gramáži a nie sú už ani vyžehlené. Stále sú však čisté, sú tam vždy, keď ich potrebujem a sprevádzajú ma mojím životom tak, ako za starých dobrých čias. Za čias, keď mi ešte môj otec hovoril “šušniak”. 
Autor: Zdeněk Vozárik